Ľudské telo funguje najlepšie, ak sa nachádza v úrovni, ako je hladina mora. Tam sú totiž hladiny kyslíka primerané pre mozog i pľúca. Čím vyššia je nadmorská výška, tým horšie...
O to viac pre tých, ktorí by chceli zdolať najvyšší vrchol sveta Mount Everest vo výške 8 848 metrov nad morom. Musia čelit tzv. "zóne smrti", ako sa píše na sciencealert.com.
Telo postupne umiera
Ide o oblasť s nadmorskou výškou nad 8 000 metrov, kde je tak málo kyslíka, že telo začne postupne umierať minútu po minúte. V "zóne smrti" sú mozog a pľúca horolezcov doslova hladné po kyslíku, zvyšuje sa ich riziko srdcového infarktu či mozgovej príhody a zhoršuje sa ich úsudok.
„Vaše telo sa rozpadá a v podstate umiera,“ povedala pre Business Insider Shaunna Burkeová, horolezkyňa, ktorá zdolala Everest v roku 2005. "Nastávajú preteky s časom.”
Ako keď bežíte a dýchate cez slamku
V roku 2019 zomrelo na Evereste najmenej 11 ľudí, z ktorých takmer všetci strávili čas v "zóne smrti". Stala sa tak jednou z najsmrteľnejších sezón na Evereste. Niektoré expedičné spoločnosti obviňovali úmrtia z preľudnenia a taktiež za to mohol fakt, že horolezci uviazli v zóne príliš dlho. Jednoducho povedané, na výstup sa vytvorili také zápchy, že horolezci museli čakať, kým na nich príde rad. Preto postupne zomierali na vyčerpanie počas čakania. Konkrétne až 250 horolezcov sa pokúsilo dosiahnuť vrchol.
Jeden horolezec sa priznal, že výstup na Everest je ako „bežať na bežiacom páse a dýchať cez slamku". Na úrovni hladiny mora vzduch obsahuje asi 21 percent kyslíka. Ale vo výškach nad 12 000 stôp je približne o 40 percent menej molekúl kyslíka na jeden nádych.'
Jeremy Windsor, lekár, ktorý vystúpil na Everest v roku 2007 v rámci expedície Caudwell Xtreme Everest, povedal blogerovi Markovi Horrellovi, že krvné vzorky odobraté štyrom horolezcom zo "zóny smrti" odhalili, že prežili len so štvrtinou kyslíka, ktorý mali.
"Boli porovnateľné s číslami nájdenými u pacientov na pokraji smrti," povedal Windsor.
Päť míľ nad morom má vzduch tak málo kyslíka, že aj s prídavnými vzduchovými nádržami to môže byť podľa horolezca a filmára Davida Breashearsa ako „bežať na bežiacom páse a dýchať slamkou“.
Hrozí mŕtvica a tekutiny v pľúcach
Nedostatok kyslíka vedie k nespočetným zdravotným rizikám. Keď množstvo kyslíka v krvi klesne pod určitú úroveň, vaša srdcová frekvencia stúpne až na 140 úderov za minútu, čím sa zvyšuje riziko srdcového infarktu. Horolezci musia dať svojmu telu čas, aby sa aklimatizovalo na podmienky v Himalájach, ktoré drvili pľúca, pred tým, ako sa pokúsia zdolať Everest.
Expedície vo všeobecnosti absolvujú najmenej tri výlety na horu zo základného tábora Everest (ktorý je vyšší ako takmer každá hora v Európe s výškou 17 600 stôp) a zastavia sa v kempoch. Zakaždým, keď vyštartujú z jedného na druhý kemp, dostanú sa o niekoľko stoviek metrov vyššie. V priebehu týchto týždňov vo vysokých nadmorských výškach telo začne produkovať viac hemoglobínu (proteín v červených krvinkách, ktorý pomáha prenášať kyslík z pľúc do zvyšku tela), aby sa kompenzoval.
Príliš veľa hemoglobínu však môže zahustiť krv, takže je pre srdce ťažšie pumpovať krv do tela. To môže viesť k mŕtvici alebo nahromadeniu tekutiny v pľúcach.
Výsledkom môžu byť edémy
Na Evereste je bežným stavom pľúcny edém vo vysokej nadmorskej výške (HAPE). Rýchla kontrola fonendoskopom môže odhaliť cvakavý zvuk, keď tekutina vytečená do pľúc doslova rachotí. Ďalšími príznakmi sú únava, nočný pocit blížiaceho sa dusenia, slabosť a pretrvávajúci kašeľ, ktorý vyvoláva bielu, vodnatú alebo spenenú tekutinu. Niekedy je kašeľ taký silný, že môže prasknúť alebo oddeliť rebrá. Lezci s HAPE sú vždy zadýchaní, aj keď odpočívajú.
V "zóne smrti" môže váš mozog začať opúchať, čo môže viesť k nevoľnosti a určitej forme psychózy. Aklimatizácia na výšky v "zóne smrti" jednoducho nie je možná, povedal odborník na vysoké nadmorské výšky a lekár Peter Hackett.
Jedným z najväčších rizikových faktorov vo výške 26 000 stôp je hypoxia, nedostatočná cirkulácia kyslíka do orgánov, ako je váš mozog. Ak mozog nedostáva dostatok kyslíka, môže začať opúchať, čo spôsobí stav nazývaný edém mozgu vo vysokej nadmorskej výške (HACE). V podstate je to HAPE pre mozog.
Robia zvláštne veci a zabudnú, kde sú
Úsudok hypoxických horolezcov sa zhoršuje a je známe, že robia zvláštne veci, ako napríklad, začínajú si vyzliekať oblečenie alebo sa rozprávať s imaginárnymi priateľmi. Medzi ďalšie možné nebezpečenstvá patrí nespavosť, snežná slepota a zvracanie.
Burkeová povedala, že počas lezenia trpela neustálym neutíchajúcim kašľom.
„Každý druhý alebo tretí nádych vaše telo lapá po vzduchu a vy sa budíte,“ povedala. "Vzduch bol taký riedky, že som nemohla poriadne zaspať. Ľudom sa začne priťažovať. Spánok sa stáva problémom. Dochádza k úbytku svalov. Dochádza k chudnutiu.”
Nevoľnosť a vracanie z chorôb súvisiacich s nadmorskou výškou, vrátane HAPE a HACE, tiež spôsobujú zníženie chuti do jedla. Odlesky zo snehu a ľadu môžu spôsobiť snežnú slepotu – dočasnú stratu zraku alebo prasknutie krvných ciev v očiach.
Teploty v "zóne smrti" nikdy nevystúpia nad mínus 17 stupňov Celzia. "Akákoľvek odhalená koža okamžite zamrzne," povedala Burkeová. Tento opuch môže vyvolať nevoľnosť, vracanie a ťažkosti s myslením a uvažovaním.
Okysličený mozog môže spôsobiť, že horolezci zabudnú, kde sú, a dostanú sa do delíria, ktoré niektorí odborníci považujú za formu vysokohorskej psychózy. Strata krvného obehu horolezcov na rukách a nohách môže spôsobiť omrzliny a v závažných prípadoch – ak koža a spodné tkanivá odumrú – gangrénu. Gangrenózne tkanivo je často potrebné amputovať.
Všetko toto fyzické oslabenie a zhoršené videnie môže viesť k náhodným pádom. Únava je podľa Burkeová takmer vždy. Už len položiť jednu nohu pred druhú môže byť nadľudský výkon.
Zlé rozhodovanie môže tiež viesť horolezcov k tomu, že si zabudnú pripnúť bezpečnostné lano, zídu z cesty alebo si nepripravia záchranné vybavenie, ako sú kyslíkové nádrže.
Najťažšie obdobie cesty
Lezenie v zóne smrti je "živým peklom“, ako povedal horolezec na Everest a člen expedície NOVA z roku 1998 David Carter. Horolezci, ktorí sa pokúšajú zdolať vrchol, sa zvyčajne pokúšajú dostať hore a dole za jeden deň, pričom v "zóne smrti" strávia čo najmenej času, kým sa vrátia do bezpečnejších nadmorských výšok. Ale tento šialený ťah do cieľa prichádza na konci týždňov lezenia.
Lhakpa Sherpaová, ktorá dosiahla vrchol Everestu desaťkrátkrát (viac ako ktorákoľvek iná žena na Zemi), povedala, že deň, keď sa skupina pokúsi zdolať Everest, je zďaleka najťažším obdobím cesty. Aby bol vrchol úspešný, všetko musí ísť správne tak, ako má. Okolo 22:00 horolezci opúšťajú Camp Four vo výške 26 000 stôp. Prvý kus stúpania absolvujú v tme, osvetlený svetlom hviezd a čelovkami.
Asi o sedem hodín neskôr horolezci zvyčajne dosiahnu vrchol. Po krátkom oddychu naplnenom oslavami a fotografiami sa výpravy otočia, 12-hodinový trek sa vráti do bezpečia a dorazí (ideálne) pred zotmením.
