Chirurg Dušan Sukovský: Pred každou operáciou mám trému

18.12.2017

Ruky chirurga sú najcennejším nástrojom medicíny. Ovládané nadľudským odhodlaním poraziť smrť, vedú každý jeden deň ťažký boj s prírodou a jej zákonmi. O tom, prečo je povolanie chirurga jedným z najnáročnejších na svete, nám porozprával doktor Dušan Sukovský z Chirurgicko-traumatologického oddelenia Nemocnice Snina.

 

Povolanie chirurga je predstave laika veľakrát vzdialené. Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Povolanie chirurga so sebou prináša veľa úsilia a odriekania, pretože táto práca si vyžaduje nesmierne veľa času aj mimo pracovnej doby. Počas dňa, tak, ako každý chirurg, okrem základnej starostlivosti o pacientov, teda okrem vyšetrovania počas vizity a v priebehu dňa, vykonávam preväzy rán chorých a operovaných pacientov, spisujem záznamy, prepúšťacie správy a, samozrejme, operujem. Operácie trvajú rôzne dlhú dobu a zväčša tvoria podstatnú časť pracovnej doby. Veľakrát aj mimo nej.

Často sa stáva, že sa musíte nečakane pripraviť na náročnú niekoľkohodinovú operáciu? Dá sa pri tejto profesii žiť podľa plánu? Keď musíte byť na sále pri šesťhodinovej operácii, vystrieda vás niekto nad pacientom?

Ani plánované operácie nemusia prebiehať plánovane. Aj počas nich sa môžu vyskytnúť rôzne nepredvídateľné situácie. Práve v chirurgii sa objavujú často a náhle, aj neplánované operácie, ktoré so sebou prinášajú rôzne úskalia a predstavujú jednu z najnáročnejších výziev tejto profesie. Chirurg si skrátka nemôže presne rozplánovať deň - či už ide o čas pracovný alebo mimo neho. Niektoré operačné zákroky trvajú aj hodiny a vyžadujú si plnú sústredenosť. Počas takéhoto výkonu je len málokedy možné urobiť si prestávku, ktorá, ak sa vyskytne, je vynútená buď chirurgom, alebo potrebou prípravy pacienta na ďalší priebeh operačného výkonu.

Ako to vyzerá na operačnej sále v slovenských nemocniciach? Vo filmoch môžeme niekedy vidieť, že lekári sa medzi sebou zhovárajú o svojich každodenných zážitkoch, niekedy zavtipkujú, dokonca majú pri práci pustené rádio. Podobá sa tento opis na atmosféru v našich podmienkach?

Pochodil som viaceré slovenské aj zahraničné chirurgické pracoviská a takmer všade som sa stretol s tým, že chirurgovia si počas operácie púšťajú napríklad hudbu alebo počúvajú rádio. Aj na mojom pracovisku, kde pôsobím, to takto funguje. Ja osobne najradšej počúvam rádio. Samozrejme, aj komunikácia medzi chirurgmi na operačnej sále je veľmi žiaduca, lebo utužuje medziľudské vzťahy a v niektorých momentoch operácie odľahčuje napätie vyplývajúce zo závažnosti operačnej situácie. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že na každom pracovisku sa aj vtipkuje a rozprávajú sa rôzne historky.

Na čo myslíte, kým urobíte prvý zárez skalpelom? Čo sa vám v mysli odohráva počas operácie?

Každý chirurg, mňa nevynímajúc, si pred operáciou želá jej úspešné zvládnutie, rovnako ako skoré a bezproblémové vyliečenie svojho pacienta. A to platí aj pre operácie, ktorú sú, takpovediac, na dennom poriadku. Pred každou jednou operáciou mám trému a pociťujem veľkú pokoru pred tým, čo budem robiť, pretože obzvlášť v chirurgii sa „suverenita“ nevypláca.

Spomínate si ešte na svoju prvú operáciu? Ako dopadla a aké pocity vo vás zanechala?

Tak, ako sa jedinečné veci v živote každému jednému z nás vryjú do pamäti, aj na moju prvú operáciu si pamätám tak, akoby som ju robil dnes pred hodinou.  Bola to operácia apendixu a vďaka Bohu, dopadla dobre, pacient sa rýchlo uzdravil a ja som mal po nej veľmi uspokojujúci pocit. Myslím si, že tento pocit poháňa každého chirurga a kompenzuje aj akúsi bezradnosť pri komplikáciách, ktoré pri práci neminú žiadneho chirurga. Príroda nám niekedy stavia do cesty prekážky aj pri maximálnom úsilí.

Prečo ste sa rozhodli byť práve chirurgom? Musí byť lekár s týmto zameraním viac psychicky odolný? Hovorí sa, že chirurgovi by sa za žiadnych okolností nemala triasť ruka...

Už v detstve som bol veľmi často v priamom kontakte s lekármi z rôznych odborov, vrátane chirurgov, aj preto sa mi táto práca zapáčila už ako malému chlapcovi. Ak niekto prežije závažné zdravotné ťažkosti, ako to bolo v mojom prípade, môže k tejto práci získať väčší rešpekt, ale aj náklonnosť k povolaniu lekára. Sú to práve moje životné skúsenosti, ktoré mi dávajú za pravdu, že chirurg musí byť psychicky veľmi odolný, pretože táto práca so sebou prináša veľký tlak na psychiku a nie je veľa lekárov, ktorí sa dokážu s nadmernou psychickou záťažou dostatočne vyrovnať.

Budúcnosťou medicíny začínajú byť prístroje, ktoré chirurgom uľahčujú prácu. Niektoré operácie dnes možno robiť laparoskopicky s pomocou videokamery. Takisto sa uvažuje o tom, že v budúcnosti budú operácie vo väčšej miere riadené počítačom, čím sa tiež eliminuje riziko chýb. Ako sa pozeráte na takéto technologické vymoženosti? Kedy podľa vás zasiahne takýto technologický boom Slovensko?

Budúcnosťou chirurgie je miniinvazivita, teda čo najmenší a najšetrnejší zákrok v tele alebo na tele pacienta. Takýto postup nám v súčasnosti zabezpečujú rôzne prístroje a technické vymoženosti v podobe videooperácií či robotickej chirurgie. Som rád, že sa tento trend udomácnil aj na Slovensku a držíme s ním krok i v sninskej nemocnici. Nikdy však nesmieme zabúdať na to, že ľudský faktor je pri akomkoľvek type operácie nenahraditeľný a aj ten najlepší operačný robotický prístroj riadi človek – chirurg. Komplikácie počas operácie môžu nastať bez ohľadu na najmodernejšie metódy. Najväčšia časť z nich totiž nie je výsledkom chybnej práce chirurga, ale je výsledkom rôznych faktorov, ktoré vyplývajú z mnohých iných skutočností, ako sú celkový zdravotný stav pacienta, jeho odolnosť, psychika, fyzická kondícia, pokročilosť ochorenia a mnohé ďalšie.

Dočítala som sa, že sa špecializujete na oblasť klinickej onkológie. Na aký okruh onkologických ochorení sa zameriavate?

Po prvej atestácii z chirurgie som si urobil druhú atestáciu, doplnil som si certifikáty na endoskopiu tráviaceho traktu, urobil skúšky na súdnoznalecké posudzovanie a následne nadstavbovú atestáciu z onkológie. Teoreticky aj prakticky to znamená, že všetky tieto skúšky a certifikáty slúžia na lepšie zvládnutie chirurgického a onkologicky chorého pacienta so zameraním na ochorenia brušných orgánov.

Ako v tele z pohľadu chirurga vyzerá metastáza?

Metastáza je choré miesto v niektorom z orgánov nášho tela. Najčastejšie sa stretávam s metastázami v pečeni a celej dutine brušnej. V orgánoch brušnej dutiny majú metastázy typicky vzhľad belavého ložiska, ktoré sa výrazne odlišuje od vzhľadu a farby zdravého tkaniva, v ktorom metastáza rastie. Už prvý a jediný pohľad na metastázu sprevádza veľmi zlý pocit. Pre chirurga je pohľad na chorobou postihnuté tkanivo nezameniteľný s iným ochorením. Akékoľvek nádorové ochorenie s tvorbou metastáz v človeku zanecháva veľký rešpekt pred touto zákernou chorobou.

Ako sa vizuálne líši nezhubný nádor od zhubného?

Sú ochorenia, napríklad v prípade hrubého čreva, keď pohľadom nedokážete odlíšiť, či ide o rakovinu, teda zhubné ochorenie, alebo nie. V takýchto prípadoch je rozhodujúca histológia.

Stretli ste sa už s prípadom, že ste namiesto nádoru v tele pacienta objavili aj niečo iné?

Vo svoje chirurgickej praxi som sa občas stretol aj s tým, že ochorenie, ktoré sa spočiatku javilo ako jednoznačne zhubné, sa po histologickom vyšetrení ukázalo byť napríklad chronickým zápalom zavineným cudzím telesom v tele. Keď sa príde na niečo také, ten pocit lekára, a hlavne pacienta, je neopísateľný.

Je pravda, že zhubné aj nezhubné nádory majú tendenciu znova rásť a nie vždy je riešením ich chirurgické odstránenie?

Najprv je nutné zdôrazniť, že nádorové ochorenia sa týkajú rôznych orgánov tela a teda majú rôzny priebeh rastu, samozrejme, aj liečby. V mnohých prípadoch je chirurgické odstránenie zhubného nádoru nenahraditeľnou súčasťou liečby, avšak, existujú ochorenia, pri ktorých nie je chirurgický zákrok na prvom mieste. Medicína postupuje rýchlo dopredu, a tak sa aj v onkológii objavujú terapie, pri ktorých nemusí zasahovať chirurg. Je však mnoho nádorových ochorení, ktoré napriek chirurgickej a následnej onkologickej liečbe majú sklon k recidíve, čiže opätovnému rastu.

Ktoré druhy nádorov sú u Slovákov čoraz častejšie pozorované? Akými faktormi je to podľa vás spôsobené?

Čoraz viac stúpa výskyt nádorov pankreasu, hrubého čreva, ale tiež prostaty u mužov a prsníka u žien. Hlavnými spúšťacími faktormi sú stres, zlá životospráva (v zmysle stravy aj životného štýlu) a v neposlednom rade aj naša genetika.

Mnohé nádory či cysty sú objavené pri náhodných vyšetreniach. Je pravda, že máme takéto útvary v tele takmer všetci a keby sme po nich cielene pátrali, našli by sme ich?

S istotou môžem povedať, že existuje veľa ľudí, ktorí ešte nie sú pacientmi len kvôli tomu, že u nich neboli diagnostikované ochorenia, pretože sa u nich zatiaľ navonok neprejavili. Určite nejde o všetkých a taktiež nemôžeme povedať, že by sa to týkalo väčšej časti obyvateľstva. Veľakrát ide o benígne nádory, a teda aj cysty. Na včasné zistenie týchto ochorení slúžia preventívne prehliadky a odporúčané vyšetrenia, ako napríklad sonografia prsníkov u žien a urologické vyšetrenie u mužov. Je dôležité, aby ochorenia, hlavne malígne, boli diagnostikované vo včasnom štádiu, ktoré hodnotíme ako tzv. liečiteľné, čiže so zahájením včasnej liečby môžeme takýchto pacientov vyliečiť úplne.

 

Fotogaléria


Tagy:
rakovina chirurg nádor Dušan Sukovský metastáza

18.12.2017  |  Foto: archív D. S., Thinkstock.com  |  Zdroj: zh

Ďalšie články

Diskusia