Emócie hýbu svetom, aj dverami na chladničke: Ako to zastaviť?!

26.05.2017 | Diskusia

Už dávno sme sa naučili jesť aj vtedy, keď nie sme hladní – „Mám na niečo chuť!“ Do hry vstupujú emócie. Emócie sú najmenej preskúmaná časť problému obezity, ale zdá sa, že práve ony hrajú kľúčovú úlohu v celej hre s názvom „Človeče, schudni, alebo vypadni!“

Emócie hýbu aj „hladom“

Tam dnu, takmer v samom jadre vášho mozgu, je časť, ktorá sa volá hypotalamus. To je miesto, odkiaľ mozog kontroluje nielen vašu telesnú teplotu, tepovú frekvenciu, sexuálnu túžbu a metabolizmus, ale aj emóciehlad. Práve v tejto časti mozgu – kde sa emócie tak intímne dotýkajú hladu – sa rozhoduje o vašom víťazstve alebo prehre pri jedení a chudnutí.

Jedlo má nielen kalórie a všetky tie ostatné veci, ale aj veľkú moc: dokáže vyvolať, potlačiť, zmeniť alebo kontrolovať naše emócie. A to najmä tie nepríjemné, negatívne alebo veľmi intenzívne. Za desať rokov v AKV sme to spolu s našimi klientmi zažili a riešili oveľa častejšie než čokoľvek iné.

Príbeh z AKV

Jedna naša klientka úplne sama objavila zvláštnu vec: „Včera asi hodinu po večeri som znovu dostala chuť na niečo sladké. Išla som do kuchyne, že si tam niečo zoberiem, ale cestou som si položila otázky: Prečo to potrebujem? Naozaj som hladná? A kým som prišla do kuchyne, musela som si sama pred sebou čestne priznať, že asi chcem jesť z nudy. Vtedy som si povedala: Dobre, ak je to takto, idem vyniesť smeti, možno sa to stratí. Lenže smetný kôš bol prázdny. Neodradilo ma ani to. Obula som sa a vyšla som von, že sa idem prejsť aspoň okolo domu. Bola som vonku asi 20 minút, stretla som aj susedu a chvíľu sme sa rozprávali a zasmiali na vnukoch. Keď som sa vrátila domov, chuť na sladké bola preč. Úplne preč! A keď som si predstavila, ako som ešte pred chvíľou túžila po tej palacinke s čokoládou v chladničke, nechápala som dve veci: kde sa to zobralo a kam to zase zmizlo.“

Čo sa s ňou vlastne stalo? Ako je možné, že prechádzka zahnala hlad? A bol to hlad? Nie. Boli to emócie v akcii a pani Z. objavila silu techniky vedomého vyrušenia, ale pekne po poriadku.

Na prednáškach a seminároch o chudnutí kladiem túto jednoduchú otázku: Prečo jeme? A vždy nakoniec nájdeme len dve správne odpovede. Poznáte ich?

Jeme iba z týchto dvoch dôvodov

  • Mám hlad!

Keď jeme preto, lebo sme hladní, riešime prirodzenú fyziologickú potrebu organizmu – naše telo potrebuje energiu, bielkoviny, tuky, sacharidy a všetko to ostatné.

  • Mám na niečo chuť!

Keď nie sme hladní, ale máme na „niečo dobré chuť“, nevedomky riešime potrebu duše = psychogénne jedenie (vyvolané emóciami).

Čo spolu dokážu emócie a jedlo?

  • Jedlo má nielen kalórie a všetky tie ostatné veci, ale aj veľkú moc: dokáže vyvolať, potlačiť, zmeniť alebo kontrolovať naše emócie. Spomeňte si len, aká blaženosť sa vám začne rozlievať celým telom už vo chvíli, keď ten Twix – alebo hocičo „to“ vaše – ešte len rozbaľujete! A ako by sa v okamihu zmenili vaše emócie, keby som vám tú tyčinku zobral z ruky skôr, než do nej zahryznete – beda!
  • Psychogénne (emóciami vyvolané) jedenie môžu vyvolať negatívne aj pozitívne emócie, niektorí ľudia, naopak, môžu pri pretlaku emócií pociťovať nechutenstvo a majú potrebu hladovať, nástrojom našej manipulácie s emóciami môže byť teda nielen prejedanie, ale aj hladovanie.
  • Emócie majú v súvislosti s jedením takýto vplyv: vyvolajú túžbu „mám na niečo chuť!“ = spúšťač jedenia, rozhodujú o tom, čo budeme jesť = mám chuť na čokoládovú tyčinku, nie na brokolicu!  ovplyvňujú množstvo prijatých kalórii = rýchlosť jedenia, dĺžka jedenia a naše pocity pri jedle: „Jaj, to je dobré, dám si ešte!“, ovplyvňujú dokonca aj to, kde a s kým budeme jesť.
  • Neschopnosť primerane narábať so svojimi emóciami je podľa psychologického výskumu nielen príčinou „bežného“ prejedania, ale aj bulímie a záchvatového jedenia (tzv. binge eating). Anorexia je zrejme tiež snahou unikať pred emóciami pomocou manipulácií s jedlom. Tieto problémy už vyžadujú dobrého a skúseného psychoterapeuta.
  • Niekedy človeku stačí malý kúsok čokolády, inokedy potrebuje zjesť celé balenie, niektorí ľudia, naopak, potrebujú jesť hocičo, len nech je toho veľa.
  • Psychogénne jedenie môže na konci veľkej epizódy (= človek sa poriadne preje) vyvolať pocity hanby a vnútorný zmätok = silné negatívne emócie = ďalší dôvod jesť znovu a viac, čo sa mnohým ľuďom skutočne aj stáva, niektorí ľudia, naopak, po ataku psychogénneho jedenia okamžite prepnú do režimu „hladovka“.
  • Človek, ktorý svoje emócie rieši jedlom, riskuje, že prehliadne veľmi dôležité informácie, ktoré nám emócie prinášajú.

Príznaky psychogénneho jedenia

  • Jete aj vtedy, keď nie ste hladní.
  • Potreba zjesť „niečo dobré“ môže prísť v okamihu, akoby ju niečo zaplo diaľkovým ovládačom – zrýchlenie z nuly na sto za jedinú sekundu!
  • Pociťujete silné nutkanie jesť nejakú veľmi konkrétnu (obľúbenú) potravinu – áno, napríklad, čokoládu.
  • Ste otvorení návrhom: kolegyňa sa dvíha od stola s vetou „Idem si do bufetu kúpiť venček, donesiem aj Tebe?“ a zrazu sa aj vám zdá venček ako výborný nápad
  • Krátko po stresujúcej alebo nepríjemnej situácii vyhľadáte a skonzumujete svoju obľúbenú potravinu/jedlo.
  • Stáva sa vám, že jete bezmyšlienkovite: napríklad zjete kúsok po kúsku celé balenie lentiliek alebo pražených arašidov bez toho, aby ste to uvedomili, dokonca si pri tom málokedy uvedomujete chuť potraviny v ústach.
  • Nutkanie jesť „To“ býva často také silné, že vám je v tej chvíli jedno, aké to bude mať následky a ako sa budete potom cítiť, nedokážete vnímať takmer nič iné, život akoby nemal alternatívu, všetko ostatné vo vás vyvoláva napätie a podráždenosť.
  • Zvyčajne jete rýchlo, počas jedenia máte v ústach naraz veľký objem, jedlo si naberáte na vidličku/lyžicu skôr, ako prehltnete predchádzajúce sústo, emóciami vyvolané jedenie dokáže niekedy doslova zbaviť človeka ľudskej dôstojnosti.
  • Už počas jedla cítite uvoľnenie napätia.
  • Po primeranej porcii zdravého jedla nemusíte pocítiť uspokojenie.
  • Často jete radšej sami, aby vás iní ľudia pri jedle nevideli.
26.05.2017  |  Foto: Thinkstock.com  |  Zdroj: Dr. Igor Bukovský, Ambulancia klinickej výživy

Ďalšie články

Diskusia