JEDLO prezradí PROBLÉMY v rodine: ODBORNÍČKA upozorňuje na tento fenomén u DETÍ
Niektoré sa vyhladujú na kosť, iné sa prejedia do konfekčnej veľkosti XXXL. Psychologička Martina Matúšová približuje, že aj navonok odlišné poruchy príjmu potravy môžu mať rovnaké príčiny.
Väčšinou pramenia vo vzťahoch s najbližšími. Odrážajú nedostatok ich lásky a pozornosti, alebo opačne, prehnanú starostlivosť a obavy. Odborníčka upozorňuje, že mnohé deti sú smutné, a nielen tie, ktoré majú problémy s jedlom.
Aké dôvody problémov s nedostatočným jedením vám uvádzajú tínedžeri, ktorých liečite?
Matúšová: Málokedy sa naozaj týkajú nadváhy. Ešte som sa nestretla s dievčaťom trpiacim anorexiou, ktoré by malo pred ochorením zásadný nadbytok kilogramov, nanajvýš jedno – dve kilá navyše. Tvrdí síce napríklad, že jej brat pred dvomi rokmi povedal, že je tučná ako chladnička, no v skutočnosti to je len nejakých päť percent dôvodov. Ostatných deväťdesiatpäť percent z nich sa ukrýva v ich podvedomí a vynárajú sa len postupne počas terapie. Ich spoločným menovateľom je často pocit, že nie sú dosť dobré. A ten neraz súvisí s rodičmi, presnejšie s tým, ako svoje dieťa navonok hodnotia. Napríklad ho kriticky porovnávajú s druhým súrodencom, ktorý je v ich očiach šikovnejší, múdrejší a podobne. Vyzerá to, akoby si dievča nakoniec povedalo: „Tak ja vám ukážem v čom som dobrá.“ A vystupňuje to do perfekcionizmu. Anorexia je totiž dokonalosť sama o sebe, vyhladuje človeka do poslednej kvapky tuku. Možno by ste boli prekvapená koľko detí s anorexiou, ale aj obezitou má rodiča, ktorí rieši vlastnú hmotnosť – matka je konštantne na diétach, otec chodí do fitness centier a potrebuje jesť iba proteíny... Dieťa sa môže s nimi identifikovať, alebo im vzdorovať, najmä v puberte, kedy prirodzene hľadá vlastnú identitu.
Ako dlho zvyčajne trvá liečba anorexie a bulímie a tiež obezity?
Matúšová: Anorexia, ktorá je z môjho pohľadu veľmi vážna mentálna choroba, sa lieči najmenej tri – štyri roky. Tam totiž nejde len o to, aby dieťa znovu nadobudlo hmotnosť, ale, aby už necítilo úzkosť z jedla. Lebo myslenie pacientov s anorexiou je pretkané úzkosťou z toho, čo zjedia, v akom množstve a koľko kalórií tak príjmu. Keď z toho majú výčitky, ubližujú si, napríklad sa režú.
Sú pri bulímii pocity klienta a dĺžka liečby podobné?
Matúšová: Liečebný proces pri týchto ochoreniach je mimoriadne bolestivý pre celú rodinu, pretože sa pracuje so všetkým jej členmi. A to sa týka aj nadváhy a obezity. V tejto súvislosti som mala v terapii rodinu, ktorá nemala kultúru stravovania, každý jedol, kde a kedy chcel a to, na čo mal práve chuť.
V súčasnosti sa kladie veľký dôraz na zdravý životný štýl a štíhlu líniu. Z jednej strany môže poslúžiť ako prevencia voči mnohým civilizačným chorobám, ale vidíme, že môže mať aj zhubný vplyv. Ako by mal rodič hovoriť s dieťaťom, ktoré nezdravo priberá, aby v ňom nechtiac nevytvoril zárodok poruchy príjmu potravy?
Matúšová: Vôbec by s ním nemal hovoriť o jeho hmotnosti, vyčítať mu, že mu pre veľké brucho nevie zapnúť nohavice, a že keď neschudne, dostane cukrovku. Nemal by ho trestať, keď ho prichytí jesť tajne, ani dávať mu za príklad štíhleho súrodenca. V žiadnom prípade by ho nemal vážiť a blahoželať mu, keď schudne. S deťmi treba o ich tele hovoriť mimoriadne opatrne, odhliadnuc od toho, či majú nadváhu, alebo nie, aj preto, aby sme ich naučili ľúbiť ho.
Ako dať dieťaťu najavo, že má s hmotnosťou problém, ktorý treba riešiť?
Matúšová: Rodič by mal dohliadnuť, aby dieťa jedlo všetko, čo potrebuje, ale pravidelne a v menších dávkach. Nemal by ísť do žiadneho extrému, napríklad začať variť len zeleninu, alebo prihlásiť dieťa na atletiku. Mohol by ho však začať denne brávať na štvrťhodinové prechádzky a rozprávať sa s ním o jeho pocitoch. A nemal by sa pritom uspokojiť s tým, že sa ho opýta, ako sa má a ono odpovie, že dobre. Treba sa pýtať ďalej, veď deti radi filozofujú: „Čo to znamená, že sa máš dobre? Bolo ti už aj lepšie?….“ Nesmieme zabúdať, že deti potrebujú, aby ich rodia ľúbili bezpodmienečne také, aké sú. Obzvlášť v puberte, keď si obrazne povedané zvliekajú kožu dieťaťa a ešte len hľadajú identitu dospelého, keď prídu domov s piercingom, aj keď ich prichytí ako potajme vajpujú elektronickú cigaretu.
Z akých príčin sa vyvinie obezita u detí najčastejšie? Môžu byť dedičná?
Matúšová: Podľa štatistík má obezitu z genetických alebo zdravotných dôvodov na celom svete iba okolo päť percent detí, čiže veľmi zriedka. Všetky ostatné ju získali vplyvom iných faktorov, často viacerých súčasne, veď aj preto sa obezita označuje ako multifaktoriálne ochorenie. V posledných rokoch narastá počet detí s nadváhou a obezitou aj vplyvom konzumnej spoločnosti. Hýbu sa menej ako kedysi, mnohé obľubujú rýchle občerstvenie a sladkosti, prípadne v rodine sa pestuje nezdravý životný štýl. Dôvody však môžu byť aj v sociálne slabšom prostredí, kde chýbajú peniaze na dostatok zeleniny a ovocia, takže prevažuje múčna strava, z ktorej sa ľahko priberá. Ďalšie faktory bývajú psychické a často odrážajú problémy v rodine.
Aké z nich zrkadlia najčastejšie?
Matúšová: Napríklad, dieťa pociťuje úzkosť z matkinej neistoty, ona však nerozoznáva jeho emócie dostatočne. Každý prejav jeho nespokojnosti rieši tým, že mu núka jedlo, či dieťa plače od hladu, alebo len potrebuje vymeniť plienku. Takto ho učí, že jedlo je riešenie na všetko. Ak je matka úzkostná, môže sa stať, že dieťa sa úplne podriadi jej túžbam, len aby ju potešilo, vrátane želania, aby dobre jedlo, a nadmerne sa vykŕmi.
Opačný dôvod je, keď má dieťa odmalička apetít a rodičia ho chvália za každú zjedenú porciu, až má zrazu chorobnú nadváhu. Veľmi často však zajedá nejaké prázdno alebo bolesť vo svojom živote. Treba si uvedomiť, že jedlo zhmotňuje bezpodmienečnú lásku, ktorú človek zažije ako prvú na svete, keď ako dojča saje mlieko, je jedno, či z prsníka alebo z fľašky. Sila tohto puta spočíva aj v tom, že do troch mesiacov od narodenia dieťa vníma prsník, alebo fľašu s mliekom ako svoju súčasť. Až potom si začína uvedomovať rozdiel medzi sebou a druhým človekom.
Čiže v podvedomí ostane pocit lásky spojený s potravou a môže sa stať, že keď nám tento cit chýba, začneme si ho nahrádzať jedením?
Matúšová: Presne tak. Väčšina detí, ktoré ku mne chodia na terapiu, nielen tie s nadváhou, je smutná. Keď spolu hľadáme príčinu tejto emócie, narážajú v sebe na akési prázdno. Pritom dnešní rodičia sa deťom snažia naplniť život po každej stránke a nemyslím len po tej materiálnej. Vymýšľajú im bohatý program po vyučovaní, na víkendy aj na prázdniny. Ale neskúmajú, čo by ich deti chceli robiť samé od seba. A keď sa ich na to opýtam pri terapii, neraz mi ani nevedia odpovedať. Rodičia sa im tak veľmi usilujú dopriať to najlepšie, že ich presycujú aktivitami a nenechávajú im priestor pre vlastné túžby. A nielen pre túžby, ale ani pre prehry a sklamania. Tak veľmi sa boja, že ich dieťa zažije neúspech, alebo ťažké chvíle, že im ich zametajú z cesty a tvária sa, že neexistujú.
Pripomína mi to príbeh Budhu, ktorý vyrástol za hradbami paláca chránený pred nešťastiami sveta a keď z neho vyšiel, nedali mu spávať, až kým sa nerozhodol svoje pohodlie opustiť. Možno povedať, že dnešní rodičia vychovávajú svoje deti ako malých Budhov?
Matúšová: Áno. A na psychiku detí to má veľmi deštrukčný vplyv. Keď ako dospelí vykročia do života, jednak vôbec netušia, čo by ich naozaj napĺňalo a ešte aj zistia, že svet nie je prechádzka ružovou záhradou, ale je plný frustrácií, ktoré nevedia riešiť.
VIDEO o poruchoch príjmu potravy u detí
Pozrite sa na nižšie priložené video, v ktorom odborníčka odhalila viac na tému porúch príjmu potravy u detí a ako by sa mali zachovať rodičia.
V prvej časti videa psychologička prezradila, ako pandémia i sociálne diete prispeli k vzniku porúch príjmu potravy u detí a ako tento problém vníma z pohľadu odborníka. V ďalšej časti odpovedá na otázku, čo by si mal rodič všímať a ako spoznať na dieťati, že má problém, ktorý v sebe skrýva. Posledná je venovaná už odhaleným signálom ochorenia a tomu, či by mal rodič vyhľadať špecialistu.
O odborníčke
Martina Matúšová vyštudovala marketing a obchod na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Titul MBA získala na Obchodnej škole v Reims (École Superieure de Commerce) vo Francúzsku a diplom klinickej psychologičky so špecializáciou na deti a dospievajúcich na Slobodnej univerzite v Bruseli (Université Libre). Vo Francúzsku absolvovala tiež dvojročné štúdium individuálnej psychoanalytickej terapie na Fakulte psychoanalytickej terapie v Aix-en-Provence a postgraduálnu nadstavbu zameranú na štúdium mentálnych chorôb z povolania na Inštitúte psychopatológie v práci v Paríži. Vedie súkromnú psychologickú prax v Bratislave.
Fotogaléria
deti zdravie prevencia psychika poruchy príjmu potravy
