Slovenka o práci zdravotnej sestry v Rakúsku: Úcta k pacientom je na prvom mieste

29.11.2017 | Diskusia

Pred 25 rokmi pracovala na pôrodnom oddelení v bratislavskej nemocnici a po nemecky vedela povedať len zopár základných slov. Ani vo sne by jej vtedy nenapadlo, že ju osud čoskoro zaveje do Rakúska, ktoré sa stane jej druhým domovom. Zdravotná sestra Magdalena Dugovičová nám porozprávala o tom, akou školou života a inšpiráciou je pre ňu práca v univerzitnej nemocnici v St. Pöltene.

 

Magdalena Dugovičová z Blatného sa do Rakúska dostala vďaka šťastnej náhode spred 25 rokov. V tom čase pôsobila ako obvodná zdravotná sestra na gynekológii a bola rozhodnutá vrátiť sa späť do nemocnice, kde pracovala predtým. Jej plány však zmenilo stretnutie s bývalou kolegyňou, ktorá robila v St. Pöltene, a ktorá jej navrhla, či by nechcela skúsiť pracovať tam. V nemocnici bol nedostatok pracovných síl a Rakúšania sa nebránili ani prijímaniu cudzincov. „Ja som jej na to povedala, že veď ja neviem po nemecky. Ona, že nevadí: urobíš si jeden kurz, dva, tri a môžeš nastúpiť,“ spomína a vzápätí dodáva: „Nastúpiť som mohla už po prvom kurze a nemyslím si, že to bola strašná odvaha, ale drzosť, lebo som vedela len ‚Ich bin Frau Dugovičová‛. Ocitla som sa tam, ani som nevedela ako,“ dopĺňa priebojná Slovenska, ktorú doma čakali dve malé deti a manžel. Hoci nebolo pravidelné dochádzanie do práce jednoduché, rodina túto výzvu spoločnými silami zvládla.

Čítajte viac: Prvý tréner cyklistickej hviezdy Peter Zánický: Prekvapilo ma, čo mali Saganovci na tanieri

„Do nemocnice v St. Pöltene som nastúpila ako sanitárka, kým som si neurobila nostrifikačný kurz na kardiochirurgiu, kde pôsobil ako hlavný lekár doktor Vodrážka z Bratislavy. Aj s jeho pomocou som sa v Rakúsku uchytila a do roka som urobila nostrifikáciu. Následne ma preložili na očné oddelenie, na ktorom robím doteraz, už 24 rokov,“ usmieva sa a dopĺňa, že do dôchodku jej chýba iba niekoľko mesiacov. S osočovaním či neprajným správaním zo strany kolegov sa ako zdravotná sestra nestretla, naopak, kolektív nemocnice sa jej snažil čo najviac pomáhať.

„Najťažšie bolo to, že človek vstupoval do nového prostredia s novými zvykmi a tradíciami. Prvé slovo, ktoré som sa tam naučila, bolo ‚langsam‛ – pomaly. My sme tu zvyknutí robiť všetko hneď, ale v Rakúsku sa robí pomaly a kvalitne. Dodržuje sa pauza, obedná prestávka. Aj keby sa čokoľvek stalo, nikto vás neruší, lebo to každý rešpektuje. Každý sa tu snaží urobiť život lepším. Nerobiť si zbytočné stresy a problémy,“ opisuje a dopĺňa, že Rakúšanom niekedy chýba schopnosť kreatívnej improvizácie. „Podmienky v socializme, keď sme nemali nič, alebo sme nemali to, čo sme potrebovali a improvizovali sme, z nás urobili kreatívnych ľudí. Keď sa v práci niečo udialo, povedali mi: ‚Magdalena, russische Methode‛ - a ja som to vyriešila ‚po našom‛, lebo sme boli zvyknutí na rôzne situácie,“ pobavene dodáva.

Propaganda úradovala aj tam

Ako ďalej pokračuje Slovenka, ktorá sa v Rakúsku vypracovala na funkciu zástupkyne hlavnej vedúcej sestry, domáci vôbec nie sú takí odmeraní, ako sa o nich hovorí. Nielen personál nemocnice, ale aj samotní pacienti sa k nej vždy snažili správať čo najlepšie. A keď mala odlišnú skúsenosť, uvedomovala si, že nedorozumenia pramenia z poznania, že je cudzinka. „V socializme úradovala propaganda nielen u nás, ale aj tam. Napríklad sa ma pýtali, či oslavujeme Vianoce. Dlho som im musela vysvetľovať, že Mária Terézia je aj moja cisárovná a že máme spoločné hranice. Zo začiatku mi hovorili „Tscheche“. Až neskôr sa naučili, že medzi Slovákmi a Čechmi je rozdiel,“ objasňuje.

Jedným z aklimatizačných šokov na novom pracovisku bol úctivý vzťah Rakúšanov k jedlu. Mladú zdravotnú sestričku veľmi prekvapilo, keď išla s nadriadenou na obed a tá po nej bez problémov dojedla to, čo ostalo na jej tanieri. „Mali sme na obed brokolicu, ktorá mi nechutila a ona mi navrhla, aby sme si vymenili taniere. Na Slovensku vtedy nebolo zvykom, aby niekto dojedal po druhých,“ vysvetľuje.

Pacient nie je len číslo

Okrem úcty k jedlu je pre Rakúšanov typická i úcta k starším ľuďom, a teda aj úcta nemocničného personálu k pacientom. „Už od útleho veku vychovávajú deti k zodpovednosti a pestujú si tiež úctivý vzťah k starým ľuďom. Mladí si uvedomujú, že aj oni raz budú starí. Väčšinu našich pacientov tvoria osemdesiatnici a keď k nám prídu, prvé, čo urobím, je to, že im podám ruku a poviem, kto som. Slušne sa predstavím. Keď som niekomu podala ruku v nemocnici na Slovensku, pozerali sa na mňa, že čo chcem. V Rakúsku sa aj pacient na začiatku dialógu predstaví a celá konverzácia vyzerá inak. Pacient nie je len číslo tak, ako u nás. V nemocnici na Slovensku sme zvykli hovoriť ‚päťka na šestke‛, keď sme odovzdávali službu. Ale keď som to takto povedala v Rakúsku pred hlavnou sestrou, takmer vyskočila z kože a povedala mi: „Ale, Magdalena, to je Frau Müller!“ spomína.

Nielen správanie, ale aj výkon zdravotných sestier v Rakúsku musí byť stopercentný. Každý z personálu má svoje povinnosti, ktoré sa snaží plniť čo najlepšie a ľudia sa aj vďaka tomu navzájom viac rešpektujú. „Lekár ma vníma ako kolegyňu, nie je mojím nadriadeným a tak sa ku mne aj správa. Dokonca sa mi stáva, že mladým lekárom v tíme organizujem prácu ja. Každý jeden z nich je ku mne úctivý, ochotný a keď niečo potrebuje, poprosí ma. Rovnako sa lekári správajú aj voči pacientom,“ približuje s tým, že na Slovensku nie je takýto prístup štandardom.

„Z nemocnice v Petržalke som si odniesla diametrálne odlišnú osobnú skúsenosť, keď som si dovolila ísť na návštevu za mojím bratrancom, ktorému sa zhoršil zdravotný stav. Bol víkend a ja som zazvonila na lekára, ktorý bol úplne rozčúlený, že som si niečo také dovolila, a keď som mu povedala, že som zdravotná sestra, on na to, že som to mala povedať skôr. Spýtal sa ma, či v tej nemocnici, kde robím, by som si toto mohla dovoliť. Ja som mu povedala, že v tej nemocnici, kde robím, sú 24 hodín denne otvorené dvere a môžete dôjsť aj o druhej v noci. Návštevné hodiny v Rakúsku sú totiž pre príbuzných nepretržité,“ ozrejmuje.

Rozmaznanejší než my

Podľa slov zdravotnej sestry, ktorá v minulosti pracovala niekoľko rokov na Slovensku, má naše zdravotníctvo v porovnaní s tým Rakúskym ešte čo doháňať. Nestáva sa, že by niekde na oddelení v St. Pöltene chýbal toaletný papier, alebo že by si ho musel do nemocnice pacient nosiť sám: „Môžete dôjsť do nemocnice bez ničoho a my vám všetko dáme – aj jednorazovú zubnú kefku s pastou.“ Dokonca aj povestná nemocničná strava je v nemocnici v St. Pöltene celkom chutná. Navyše, pacient si môže vybrať, aké jedlo by chcel na základe ponuky alebo diéty. Na chodbách majú pacienti k dispozícii voľný výber nápojov, môžu si pochutiť na káve, čokoláde či zahnať smäd minerálkou. „Niekedy si hovorím, že akí sú rozmaznaní. Stalo sa mi napríklad, že pacient došiel ráno, hoci mal prísť až poobede, a sťažoval sa, že neraňajkoval. Tak som sa spýtala, či môže dostať jedlo a dali sme mu raňajky. To je tu normálne,“ ubezpečuje.

V roku 2023 má stáť v St. Pöltene celkom nový pavilón s ultramoderným očným oddelením. A to aj napriek tomu, že ten ‚starý‛ pavilón je pomerne moderný. Architekti a stavbári ho však budú búrať, aby na jeho mieste vyrástol ešte lepší. Rakúšania totiž vyrátali, že renovácia by bola nákladnejšia ako výstavba nového. Takýto postup by však na Slovensku neuspel, domnieva sa Magdalena Dugovičová. A nie je to len zdravotníctvo, ktoré by sme našim susedom mohli závidieť. Priaznivá sociálna politika sa dotýka každého bežného Rakúšana. Sestry na očnom oddelení, ktoré majú doma deti, pracujú menej ako 20 hodín týždenne, aby sa o ne mohli postarať a nesťažujú sa, že by trpeli núdzou. Rakúšania vnímajú rodinu ako základný pilier spoločnosti a vychádzajú jej v ústrety aj zamestnávatelia. „U nás rodinu chránime len naoko,“ myslí si Slovenka, ktorá po vyše dvadsiatich rokoch odpracovaných v rakúskom zdravotníctve dostala od susedného štátu tzv. definitívu. Garantuje jej, že ju zamestnávateľ nemôže prepustiť alebo preložiť. Vďaka tejto výhode sa aj iní štátni zamestnanci nemusia báť, že prídu o prácu, keď zostarnú, alebo sa zmení vedenie či politickí lídri.

Život v Rakúsku je po mnohých stránkach ľahší ako u nás, čomu tiež zodpovedá vyššia spokojnosť a menej stresujúci životný štýl jeho obyvateľov, hodnotí zdravotná sestra, ktorej blízko-vzdialení cudzinci prejavujú to, čo mnohým našincom chýba – úctu, uznanie a vzájomný rešpekt. Keď potom „Frau Dugovičová“ odloží bielu sesterskú uniformu a vracia na Slovensko, v duchu sa zamýšľa nad tým, prečo sa u nás nežije ako tam. Veď návod na šťastnejší život môžeme nájsť len kúsok od našich hraníc. „Takto som to prežila ja. Možno sa nájdu ľudia, ktorí majú iné zážitky a odlišný názor, ale moja skúsenosť je takáto,“ dodáva na záver.

Fotogaléria

29.11.2017  |  Foto: Vlado Anjel Video: Vlado Anjel  |  Zdroj: zh

Ďalšie články

Diskusia