Psychológ Martin Miler o syndróme vyhorenia: Návrat z dovolenky prezradí, či sa týka aj vás

Psychológ Martin Miler
Zdroj: Vlado Anjel
2017-08-28 06:00:00

Na to, aby človek porazil svoj strach, potrebuje odvahu, vysvetľuje známy bratislavský psychológ Martin Miler. Za dverami svojej ambulancie sa už veľakrát stretol s problémom, ktorý sa ľudia obyčajne boja priamo pomenovať. Kto sa raz stane otrokom vlastnej práce, okovy nosí všade, kam sa pohne.

 

Syndróm vyhorenia je „výdobytkom“ posledných desaťročí minulého storočia, hovorí psychológ Martin Miler zo spoločnosti Ars Viae. V drvivej väčšine prípadov sa týka pracovného života, ale nemenej ovplyvňuje aj rodinnú sféru a voľný čas toho, kto ním trpí. „Najčastejšie s ním bojujú ľudia zameraní na výkon, efektivitu a dosahovanie výsledkov, ktorí sú neustále vnútorne poháňaní ambíciami. Nie vždy dokážu odhadnúť, v akej výške sa nachádza strop ich možností,“ približuje psychológ. „Ak gumu natiahnete príliš, praskne. To isté sa stane aj s ľudskou psychikou, keď prekročíte jej medze,“ prízvukuje.

Prvou známkou syndrómu vyhorenia zvykne byť silná nechuť k práci. „Niekedy ju pociťujú aj ľudia, ktorí majú svoje zamestnanie v zásade radi. Vyhorený človek sa však do práce neteší ani po dostatočne dlhej dovolenke, v rámci ktorej si dobre oddýchol,“ opisuje. Keď človek o práci neustále premýšľa, nevie za ňou zatvoriť pomyselné dvere a stále si ju nosí v hlave, skôr či neskôr sa môže dostaviť stav, ktorý pozná široká verejnosť pod pojmom syndróm vyhorenia.

Paleta príznakov je široká

Vyhorenie na seba môže vziať podobu problémov so spánkom, keď sa človek v noci prebúdza zo sna s ťaživým pocitom alebo nemôže zaspať, pretože neustále premýšľa o tom, ako si zariadi osemhodinový pracovný čas. Cez deň potom býva unavený a prestáva plniť pracovné úlohy tak, ako sa od neho vyžaduje. Môže byť badateľne nepozorný, môže robiť viac chýb, alebo je nesvedomitý a nepríde na dôležité pracovné stretnutie. Na to sa môže nabaľovať celý rad ďalších komplikácií.

„Psychosomatická paleta príznakov je široká. Patrí sem úzkosť, strach, búšenie srdca, rôzne panické či fobické stavy, keď človek napríklad nechce dvihnúť vyzváňajúci pracovný telefón alebo sa bojí otvoriť mail,“ vysvetľuje Miler. Vyhorení sa často sťažujú ja na bolesti brucha, hlavy, chrbta, ku ktorým sa môžu pridružiť kardiovaskulárne problémy. „Veľakrát navštívia lekára, ktorý u nich sprvu zásadnú zmenu zdravotného stavu nezistí. Keď však problémy pretrvávajú dlho, môžu sa skončiť aj vážnejšou diagnózou,“ upozorňuje.

Obranným prostriedkom môže byť humor

Čas, za ktorý človek vyhorí, je u každého individuálny a závisí od intenzity faktorov. „Zvyčajne sa problémy zbierajú mesiace až roky, kým syndróm naplno prepukne. Niektorí ľudia vedia identifikovať aj udalosti spred dvoch či troch rokov, ktoré k syndrómu viedli,“ opisuje. Samotné liečenie potom môže trvať aj niekoľko mesiacov a jeho nevyhnutnou súčasťou je zmena prístupu k práci a prehodnotenie vlastného životného štýlu. „Imúnni sú voči nemu väčšinou tí, ktorí si pestujú životný nadhľad, udržujú určitý odstup, vedia používať humor ako obranný mechanizmus a dokážu povedať nie,“ spresňuje psychológ, podľa ktorého sa syndróm vyhorenia najčastejšie objavuje u duševne pracujúcich ľudí. Obávajú sa ho najmä manažéri, lekári, učitelia či sociálni pracovníci, ktorých spoločným menovateľom je práca s ľuďmi.

Ak problémy zájdu príliš ďaleko, jediným riešením je dôsledné dodržiavanie zásad psychohygieny: „Pamätám si na klientku, ktorá mala vždy všetko štruktúrovane zadelené a voči firme bola nesmierne lojálna. Všetky pracovné povinnosti do bodky plnila, dokonca aj svoj voľný čas nevnímala ako niečo dôležité v porovnaní s prácou. Ak jej teda niekto z firmy po práci zavolal s tým, aby ešte niečo vybavila, ochotne súhlasila. Povedala si, že aj tak nemá nič iné na práci. A práve to sa musela odnaučiť a redefinovať si význam oddychu. Keď oddychujem, neznamená to, že nič nerobím. Aj keby mal ten oddych prebiehať tak, že hľadím do stropu.“

Peniaze šťastie neprinášajú

Mnohí ľudia so syndrómom vyhorenia sa boja vzoprieť nastaveniu, ktoré im nevyhovuje. Niektorí majú strach odísť z neuspokojujúceho zamestnania napríklad kvôli peniazom. „To, čo nám však prináša šťastie, nie sú peniaze, ale radosť z toho, že robíme niečo, čo máme radi a máme okolo seba ľudí, ktorých máme radi,“ akcentuje Miler. „Nie sme stroje a nie všetkým nám vyhovujú rovnaké podmienky. Najlepší výkon človek podáva práve vtedy, keď má vytvorené podmienky, ktoré vyhovujú jemu osobne,“ dodáva.

„Myslím, že syndróm vyhorenia je signálom únavy spoločnosti ako celku. Prevzali sme model záväzku, ktorý ovplyvňuje aj naše životné priority – ak chcete niekde bývať, musíte si zobrať hypotéku, ktorá vás na tridsať rokov niekam priviaže. Spolu s tým sa vynára aj strach prísť o príjem či zamestnanie. Keď sa však nájde dostatok odvážnych ľudí, ktorí sa modelu vzoprú, môže sa zmeniť aj nastavenie spoločnosti,“ uvažuje.

Bláznivé sny môžu byť práve tie najlepšie

Podľa Milera sa ľudia zvyknú báť aj  toho, čo príde, keď urobia zásadnú zmenu. „Veľakrát majú scenzurované sny, ktoré racionálne zavrhnú, pretože sa im zdajú byť bláznivé alebo sa boja, že ich neuživia. Ale počas praxe som sa ešte nestretol s tým, že by v sebe niekto na nič nenašiel potenciál,“ radí odborník.

„Raz som mal klientku, ktorá sa veľmi túžila venovať foteniu, ale bála sa, že ju to v živote neuživí. A tak začala fotiť popri práci, ktorá je nenapĺňala. Zistila, že jej to prináša množstvo pozitívnej energie a zážitkov. Dobíjalo jej to baterky natoľko, že potom dokázala fungovať aj v práci, ktorá ju až tak nebavila. To, že sa stávame otrokmi niečoho, je vecou stavu našej mysle. Veľakrát je prekážkou zmeny len náš vlastný strach,“ uzatvára psychológ.

Fotogaléria


Tagy:
psychológ syndróm vyhorenia Martin Miler

2017-08-28 06:00:00  |  Foto: Vlado Anjel  |  Zdroj: zh

Ďalšie články

Feminity.sk

Novinky

Gurman.sk

Špuntík

Diskusia