Najprv to bola len malá chrasta na tele 85-ročnej babičky, ktorá sa postupne menila. V júni musela byť seniorka hospitalizovaná a v nemocnici sa nachádza doteraz. Nikto z jej príbuzných sprvu netušil, že bude čeliť problému, s ktorým nevie efektívne bojovať ani moderná medicína. Upozorňujeme, že fotografie v článku nie sú vhodné pre citlivejšie povahy.
Máte pre nás dobrý tip na tému? Pošlite nám ho na redakcia@vysetrenie.sk.
Neskôr sa ukázalo, že to, čo najprv vyzeralo ako chrasta, je preležanina, odborne nazývaná dekubit. Hoci sa ešte osemdesiatpäťročná seniorka zo severného Slovenska tešila na svoj vek pomerne dobrému zdraviu, väčšiu časť dňa oddychovala a preležala. Nikto z jej rodiny netušil, aký bude mať nedostatok pohybu následok.
Čítajte viac: Monika prišla s dieťaťom do nemocnice: Keď uvidela posteľ na FOTO, ostala stáť ako obarená
„Nezvyčajnú chrastu na boku sme najskôr považovali za zranenie, ktoré babička utŕžila po páde spred niekoľkých dní. Cez víkend však začala chrasta nepekne mokvať a hnisať, a tak sme sa vybrali na pohotovosť. Tam nám povedali, že ide o dekubit. Nikdy sme nič také nevideli,“ vysvetľuje Ivana, vnučka seniorky. Dekubit lekár ošetril, nekrotické tkanivo vyrezal a príbuzným odporučil, aby seniorku vzali na chirurgiu. Chirurg ranu opätovne vyčistil a predpísal gél na hojenie rán.
Bludný kruh
„Po mesiaci dostala babička teploty a začala odmietať jedlo aj tekutiny. Museli sme zavolať sanitku, ktorá ju odviezla do nemocnice, kde zistili, že má v zapálenej rane infekciu,“ spomína vnučka. Odkedy babičku hospitalizovali, z nemocnice sa domov nevrátila. Z interného oddelenia ju premiestnili na doliečovacie, kde jej doteraz ošetrujú staré i nové dekubity. Liečba preležanín je bludný kruh, aj preto by mali mať pacienti špeciálny antidekubitný matrac, ktorý je prevenciou vzniku ďalších preležanín. To však v našich nemocniciach nie je samozrejmosťou, hodnotí Ivana. Na doliečovacom oddelení nemocnice sa rodina ponúkla, že seniorke zaobstará vlastný matrac. Príbuzní babičku navštevovali každý deň a pomáhali jej s hygienou a stravovaním. Podľa Ivany nezodpovedala starostlivosť o ležiacu pacientku všetkým jej potrebám.
„Je smutné, že starý človek, ktorý predtým 30 rokov nepotreboval lekára, zrazu zostane odkázaný na lekársku starostlivosť a nedostáva sa mu taká, aká by mu náležala,“ uvažuje Ivana, podľa ktorej bude tento problém v budúcnosti ešte výraznejší. „Na dôchodcov sa veľa ľudí pozerá cez prsty, zabúdame na nich a odstrkujeme ich,“ myslí si.
Dekubity z pohľadu lekárky
„Dekubit, čiže preležanina alebo tlakové poškodenie tkaniva, vzniká lokalizovaným poškodením kože a podkožných štruktúr pôsobením tlaku medzi podložkou a (väčšinou) kostným výčnelkom. Tlak, ktorý prevyšuje tlak krvi v kapilárach, spôsobuje ischémiu tkanív s dôsledkom ich poškodenia, v najhoršom prípade až odumretia,“ vysvetľuje lekárka Jana Hoozová, primárka bratislavskej Liečebne sv. Františka, špecialistka na geriatriu a paliatívnu starostlivosť. Dodáva, že pri rozvoji dekubitu nezohráva úlohu len intenzita tlaku, ale aj časový faktor. Ak je tlak príliš dlhý, alebo súhrou nepriaznivých okolností sa môže preležanina objaviť už v priebehu 30 minút.
Preležaniny sa typicky objavujú v sedacej a krížovej oblasti, nad bedrovými kĺbmi, na pätách, nad hrboľmi lonovej kosti, či v miestach výčnelkov kostí na chrbte a nohách. K vzniku dekubitov prispievajú aj vnútorné faktory, resp. faktory samotného organizmu ako následky ochorení pacienta (poruchy hybnosti, neschopnosť vnímať alebo signalizovať bolesť, zlý stav hydratácie a výživy, opuchy, zlé prekrvenie organizmu, vysoký vek a s tým súvisiace starobné zmeny kože a iné).
Pri štvrtom stupni vidno už aj kosti
Dekubity sa klasifikujú podľa hĺbky poškodenia tkanív a označujú sa arabskými číslicami 1-4, vysvetľuje primárka. „Pri prvom stupni nie je zjavný defekt kože, pozorujeme len začervenanie, mierny opuch. Ak na miesto zatlačíme, vybledne. Druhý stupeň charakterizuje buď plošné plytké poškodenie kože s ostrými okrajmi a s granuláciou rôznej kvality v spodine, alebo pľuzgier s obsahom seróznej tekutiny. Pri treťom stupni ide o rôzne hlboké poškodenie podkožných tkanív. Na spodine vidno tuk alebo svalovú fasciu, granulácia môže byť infikovaná, hĺbka závisí od lokalizácie. V miestach, kde je prirodzene málo podkožného tkaniva, môžu byť dekubity plytké, ale spĺňajú charakteristiky 3. stupňa. Štvrtý stupeň znamená poškodenie všetkých mäkkých tkanív vrátane svalov, obnaženie šliach, kĺbových alebo kostných štruktúr. Kosť, ktorá je priamo hmatná, alebo viditeľná na spodine dekubitu, môže byť postihnutá zápalom a deštruovaná. Dekubity 3. a 4. stupňa môžu mať rôzne podmínované okraje a rozsah tak býva väčší ako samotný defekt kože,“ opisuje primárka Hoozová.
Také dekubity, u ktorých nemožno jednoznačne určiť rozsah poškodenia, a teda ani stupeň preležaniny, odborníci nazývajú ako „neklasifikovateľné“. Ide napríklad o prípady, keď v spodine prevažuje povlak či odumreté tkanivo, alebo je na povrchu defektu čierna nekróza. Ďalším samostatným príkladom je dekubit s podozrením na poškodenie hlbokých štruktúr, pri ktorom síce kožný kryt nie je poškodený, ale jeho sfarbenie je purpurové, bordové alebo fialové, opuch výrazne bolestivý a pľuzgier má krvavý obsah. U týchto dekubitov vzniká riziko oddialenia adekvátnej liečby.
Preležaninám vieme zabrániť
„Dekubity sú predvídateľná komplikácia, a preto je pri starostlivosti u rizikového pacienta základom prevencia – najmä správne používanie antidekubitných pomôcok, dôsledná hygiena pokožky a odborné polohovanie pacienta,“ upozorňuje primárka, podľa ktorej masáže pacienta nie sú vhodné, pretože trenie spôsobuje mikrotraumy kože a podkožia. Nutné nie je ani zavedenie močového katétra, pretože pri zabezpečení adekvátnej hygieny nie je zvýšené riziko vzniku ďalšej preležaniny a ohrozené nie je ani hojenie už prítomného dekubitu v plienkovej oblasti. „Močový katéter je vysoko rizikovým faktorom pri vzniku infekcií močového traktu, preto je nutné starostlivo zvážiť jeho medicínsku potrebu. Vhodné je používanie bariérových krémov, štandardom by mali byť antidekubitárne matrace, dôležitá je čistota a správne napnutie podložky (napr. plachty),“ dopĺňa.
Odborníčka vysvetľuje, že liečba dekubitov a jej úspešnosť závisia od štádia a prípadných komplikácií. „Dekubity v štádiu 1 majú dobrú prognózu, pri vhodnom ošetrení a polohovaní je možné úplné vyhojenie. Pri dekubitoch 2. až 4. stupňa, neklasifikovateľných a s podozrením na poškodenie hlbokých štruktúr, je hojenie dlhšie, liečba je intenzívna a komplexná, stratégia sa musí flexibilne meniť podľa aktuálneho štádia hojenia rany,“ spresňuje.
V praxi sa najlepšie osvedčila tzv. metóda vlhkého hojenia. V prvej fáze sa rana čistí (mechanické odstraňovanie odumretých a infikovaných tkanív, samočistenie rany fyziologickými procesmi podporené farmaceutickými prípravkami), nasleduje fáza granulácie (obnova kolagénu, rast a delenie nových buniek podkožného tkaniva), finalizovaná fázou epitelizácie kožných buniek z okrajov, ktoré pokrývajú ranu.
Baktérie môžu preniknúť do krvného obehu
„Dekubit sa môže vyhojiť aj jazvou alebo menej hodnotnou kožou s redukovaným podkožným tkanivom. Niekedy je nutná intervencia plastického chirurga na prekrytie ostávajúcej rany. Dôležitým faktorom pri liečbe je zabezpečenie kvalitnej výživy pacienta a liečba ochorení, ktoré zhoršujú procesy hojenia,“ akcentuje lekárka Jana Hoozová. Dôležitým predpokladom zhojenia dekubitu je rýchle a dôsledné odstránenie odumretých a poškodených tkanív infikovaných baktériami, ktoré môžu preniknúť do krvného obehu.
„Dekubity patria k paradoxom modernej medicíny. Vďaka pokroku dokážeme liečiť a predlžovať život drahými liekmi, operačnými výkonmi a prístrojovou podporou, ale na druhej strane pre nedostatok personálu a základného vybavenia na lôžkových oddeleniach zlyháva prevencia a následná starostlivosť. Jedným z dôsledkov je aj vznik a neskorá liečba dekubitov,“ dodáva lekárka.
