Ako každý rok, aj dnes si pripomíname Svetový deň lymfómu. Rakovina lymfatického systému si nevyberá a postihuje najmä mladých ľudí, ktorí majú celý život pred sebou. Pozrite sa na skutočný príbeh Táni, ktorá bojovala s nebezpečným ochorením.
Začalo sa to... vlastne ani neviem kedy. Mám 22 rokov a už na strednej škole som sa zaujímala - nazvem to ,,iným svetom". Často som sa zamýšľala nad vecami, ktoré mi veľa krát nedávali zmysel. Boli to veci ako: "Prečo sa ľudia k sebe správajú tak zle? Prečo zvieratá trpia? A prečo...?? Kopec otázok a chcela som zachrániť svet. Keď som po dlhej dobe konečne prišla na to, že trápiť sa pre takéto veci neoplatí, začala som sa zaujímať o ľudí. Nie ale o bežných ľudí. Nejako mi život sám ponúkal stretnutia s rôznymi osobami, umelcami, bezdomovcami, alkoholikmi a drogovo závislými ľuďmi, no skrátka žiadna smotánka. Človek by ani neveril, ale práve od týchto ľudí som sa najviac naučila a možno práve aj kvôli nim som ostala taká silná.
Ako tak čas išiel ďalej, sem tam sme vždy niekoho stretli, kto nám porozprával svoj príbeh, ale teraz je načase, aby som porozprávala ten svoj....
Začalo sa to kašľom
Moje problémy sa začali už naozaj dávno, ale samozrejme, že som im nevenovala toľko pozornosti a vždy som si povedala, že to prejde... Hodgkinov lymfóm je známy dlhodobým kašľom. Áno, mala som ho aj ja, bolo to ešte keď som bola asi druháčka na strednej škole. Trval asi tri mesiace. No keďže ako každý puberťák chce byť frajer, tak áno, ani ja som si nevedela predstaviť dobrý rozhovor bez dobrej cigaretky. Tak som prikladala vinu fajčeniu. Keď ma ale ten kašeľ trápil už tak dlho, rozhodla som sa dať si pauzu s fajčením. Prvé dva týždne stále nič. Stále ten istý kašeľ, no po 3-4 týždňoch nefajčenia mi konečne ustúpil. Tak asi vtedy mi to začalo... Možno to bolo vtedy prvé štádium, neviem.. Plynul čas. Užívala som si život, behala po svete a spoznávala ľudí. A inak ako som písala, že som sa stretla s rôznymi ľuďmi, nikdy som okrem cigariet a marihuany nič iné nevyskúšala, aj keď som mala mnoho príležitostí, vždy som mala k tvrdým drogám odpor!
Akoby prekonala infarkt
Nastal ale deň, kedy som musela ísť na preventívnu prehliadku k doktorke (detskej). Tá zistila, že mám veľmi vysoké ASLO. Samozrejme, nasadila mi antibiotiká, ktoré som brala asi 1,5 roka. VEĎ TO NIE JE NORMÁLNE! Pri každej kontrole do mňa ,,nadžgávala" antibiotiká, vôbec som sa necítila dobre. Bola som úplne slabá. Raz som si ale povedala - dosť! K doktorke som už nešla. Vysadila som ten hnus a bolo! Už vtedy, keď som tie antibiotiká brala, ma neskutočne bolievalo brucho. Nebola to taká bolesť, ako keď ste najedení, alebo nafúknutí, bola to neskutočná bolesť! Ako keby Vás niekto z vnútra žalúdka silno ťahal za steny v bruchu. Bola to neopísateľná bolesť...
Z môjho normálneho trávenia sa stala jedna veľká katastrofa. Mlieko a smotany som už predtým nepila, nejedla, keďže vždy ma prehnalo. No po antibiotikách mi nastali veľké problémy. Nemohla som zjesť ani moje obľúbené cestoviny, niektoré druhy syrov. Tak som tieto veci vysadila z môjho jedálnička. Takto to išlo až po moju maturitu. Keď už som bola v maturitnom ročníku, mávala som neskutočné kŕče. Mala som pocit, že som prekonala už aj infarkt. Samozrejme, ako každý mladý človek sme si išli sadnúť von na pivko. No a keďže tam bol môj kamarát, ktorý veľmi rád pil (najmä vodku), tak raz za štvrť roka sme sa išli takto odviazať. Dala som si pohárik a, samozrejme, ako vždy som z toho nemala dobrý pocit, lebo vždy keď som niečo vypila, tak mi neskutočne stŕpli nohy a boleli ma bedrové kĺby. Ale v ten večer to bola neskutočná bolesť.
Nemohla som ostať s nimi sedieť, bolo mi tak veľmi zle, že som bola rada, keď som vôbec prišla na intrák. Pichalo ma v chrbte, v bruchu, pri srdci, tŕpli mi obe ruky... moja spolubývajúca bola našťastie na izbe. Otvorila som dvere a hovorila, ako mi je strašne zle. Nemohla som ležať, sedieť, stáť, nemohla som nič, bola to neskutočná bolesť! Spolubývajúca nevedela, čo má robiť, chcela volať vychovávateľku, no keďže som pila tú sprostú vodku, nebol to dobrý nápad. Zvíjala som sa od bolesti a ani neviem, čo ju to napadlo, ale začala ma hladkať po chrbte. Pomáhalo. Pomaly ma hladkala po chrbte na tých miestach, kde do mňa vrážalo tisíce nožov. Pomohlo to. Po tomto zážitku som začala tušiť, že niečo nie je v poriadku. Človeka by to ale nikdy nenapadlo, že ho môže trápiť nejaká vážna choroba.
Problémy s bruchom
Snažila som sa piť čaje na vyčistenie. Hlavne toho môjho žalúdka a čriev. Nastal nejaký útlm. Brucho bolievalo, aj ma veľakrát preháňalo a musela som si naozaj dávať pozor, čo zjem. A keďže mojou najväčšou srdcovkou bolo cestovanie, musela som aj to kvôli tomu môjmu žalúdku obmedziť... Čas ubehol ako voda. Našla som si novú lásku, zmaturovala som a hneď sme aj s mojím novým priateľom padli do sveta práce. Teraz, keď si na to spomeniem, boli to krásne časy. Bývali sme na ubytovni, pracovali v čokoládovni (kde sme si pekne pochutnávali na rôznych dobrotách ;) ) , ale samozrejme kvôli môjmu žalúdku som sa musela stále obmedzovať. Vydržali sme tam len týždeň, keďže tie nočné som nezvládala a bola som neskutočne vyčerpaná. Nastúpili sme do druhej práce.
Robila som operátorku v call centre. Našťastie v kancelárii má človek nad sebou väčšiu kontrolu a hlavne pokoj, že sa nemusí stresovať na nejaké nočné zmeny a podobne. Počas spoznávania pracovného sveta som sa snažila rozbehnúť malú dielničku. Vyštudovala som umeleckú školu keramiky a sklárstva. Od malička, ako som chodila na výtvarnú, som snívala, ako aj ja niekedy budem mať takú krásnu dielničku s deťmi. Kúpili sme kruh na točenie, zisťovali niečo o prenájme priestoru, už chýbal iba krôčik k tomu, aby som kúpila keramickú pec na vypaľovanie. Mala som to už skoro na dosah. Poobedňajší krúžok keramiky pre deti a odreagovanie s hlinou pre dospelých. Úsmev na tvári, nadšenie nielen v srdci, ale aj duši, ALE...
Samozrejme, stále som mala s tým bruchom problém. Ako tak čas plynul, mohla som jesť čoraz menej a menej vecí. Urobili mi testy na celiakiu - negatívne. Bola som na gastroskopii (odber - helicobakter, celiakia ) - negatívne. Kolonoskopia - negatívne a žiadny nález. Napadlo mi, že to môže byť nejaká potravinová intolerancia. Išla som na testy, lenže medzitým to všetko začalo.
Neskutočná únava a bolesť v chrbte
Cítila som veľkú únavu. Či bola noc, alebo deň, stále častejšie som mávala kŕče v lýtkach, stehnách. Ráno som o 4:00 vstávala do práce a o 14:30 som prišla, a len čo som sa najedla, zase som išla spať. Spala som od 15 do 19, kým prišiel môj priateľ z práce. Chvíľku som bola hore a už o 20 som bola zas v posteli a spala až do rána. Stále viac a viac som pociťovala bolesť v chrbte ktorá prechádzala do ramena a hrude. Po niekoľkých dňoch som nemohla spávať na ľavej strane, pretože tá bolesť sa tak stupňovala, že mi to tlačilo akoby na srdce. Nemohla som sa nadýchnuť. Prišli teploty. Najskôr iba 37-38°C. Samozrejme som išla k doktorke. No keďže práve vtedy mala moja doktorka dovolenku, neostávalo mi nič iné, len ísť k zastupujúcemu lekárovi. Ten povedal, že to je angína. Že tá sa prejavuje bolesťami kĺbov. Dal mi lieky proti bolesti. Po týždni mi samozrejme jeho lieky nezabrali. Teplota bola vyššia - 38-39°C. Našťastie, keď som išla na kontrolu, už tam bola moja lekárka. Zobrala mi krv, poslala ma na röntgen pľúc. Keď prišli výsledky z krvi, bola prekvapená. Zápalový stupeň, ktorý má bežný človek tak do 5, som ja mala 217. Hneď ma poslala do nemocnice.
Navládala ani rozmýšľať
Bola som z toho v strese, keďže som nikdy predtým neležala v nemocnici. Tak o 2 hodiny ma sestra odviezla do nemocnice. No ale okrem infúziek nerobili 5 dní vôbec nič. A zrazu sa začali diať veci. Na toľkých vyšetreniach som v živote nebola. Boli to vyšetrenia od röntgenu, odber kostnej drene, PET CT, branie uzliny zo slabín, a podobne. Bola som úplne slabá a nevládala som ani rozmýšľať, prečo mi robia také vyšetrenia. Bolo mi síce divné, že sa ma pýtajú, či mi poslednú dobu nepadajú viacej vlasy, alebo či mi nekrvácajú ďasná a podobne, ale nejako som tomu nevenovala pozornosť. Mala som dosť práce sama so sebou. Doktorka mi hovorila o Stillovej chorobe - ochorení kĺbov, ale nejako som vtedy ani nevedela, čo to je, keďže som to počula prvýkrát a prístup na internet som nemala. A samozrejme, vôbec ma nenapadlo, že by to bola nejaká vážnejšia choroba, keďže u nás v rodine nikto nikdy rakovinu nemal.
Namiesto operácie ju poslali domov
Bola som v nemocnici takmer mesiac. Čakalo ma vyberanie uzliny. Že na tom PET CT sa objavilo niečo a nevedia čo to je, a že to musia vybrať. NIKDY SOM NEBOLA NA NIČ OPEROVANÁ! Bol to neskutočný stres. A ešte keď za mnou prišiel anestéziológ a rozprával mi, ako bude operácia prebiehať... – „Prestanú vám pracovať pľúca, bude za vás dýchať prístroj, ale iba do jedného pľúca, keďže pri druhom máte nález...“ - vtedy som preplakala celý deň. Čo sa deje? Prečo mi nič nepovedia? Milión otázok. Psychicky som sa pripravovala na to, kedy mi sestričky povedia, že od pol noci nejesť, nepiť, že ideme na to. Čakala som 1 deň, 2 dni, 3 dni... prišla za mnou doktorka. Bolo to dva dni pred mojimi narodeninami a povedala, že bude lepšie, keď pôjdem domov. Viac si tam oddýchnem, a že mi to určite prospeje. Neviete si predstaviť tú radosť. Schudla som tam 9 kg. Vážila som 46 kg. Nikto mi ani neveril, že idem domov. Bola som neskutočne šťastná. A čo sa týka doktorky, bola to pre mňa najlepšia doktorka na svete. Takú empatickú osobu, ako je ona, som dlho nestretla. Prežívala s pacientmi všetko. Či už to bola radosť, alebo starosti. Vždy si vypočula človeka a nesprávala sa odmerane.
Doktorka mala slzy v očiach
Keď sme odchádzali z nemocnice, doktorka hovorila, že sa máme potom zastaviť u nich na oddelení, že už budú aj výsledky z uzliny, ktorú mi brali. Ubehlo pár dní a už sme boli v nemocnici. Moja doktorka to ani nedokázala povedať a samozrejme vždy musí byť na oddelení niekto, kto oznamuje zlé správy. Prišiel doktor, ktorý sa chodieval tiež na mňa pozerať. A začal: „Takže máme podozrenie na lymfóm. Pošleme vás na Kramáre, oni vám urobia ešte krvné testy a povedia vám, čo ďalej.“ Ja som to zobrala v pohode. Veď som v živote nepočula, čo je to lymfóm, tak som ani nevedela, čo to je... Moja doktorka mala slzy v očiach. Samozrejme aj s mojou maminou, ktorá bola každý jeden deň pri mne. Vždy mi doniesla nejakú dobrotu a bola pri mne - či som spala, alebo len mala oči otvorené - a nič nehovorila. Každý jeden deň prišla načas. Keby mohla, tak by tam aj spala. Sedeli sme na chodbe, kde sa jedávali obedy. Doktorka mi rozprávala, že to zvládnem, a že dôležité je pozitívne myslenie a že ja som silná. Spomenula aj niečo o Klenovej - to ma zarazilo. Klenová? Veď to je Národný onkologický ústav. Prečo ten internista hovoril o Kramároch? A vtedy mi došlo, že asi nebude všetko v poriadku...
Ako to zoberú ostatní?
Keď sme prišli na Klenovú, zobrali mi krv a už sme iba čakali na to, čo nám povedia. Tam keď človek ide, je to naozaj na celý deň. Keď nás už konečne zavolali, že sme na rade, vtedy prišla tá 100 % správa:
Hodgkinov lymfóm, III. B štádium. No ja som stále netušila, čo to znamená. Len som pozerala, počúvala doktorku a veľa veciam som aj tak nerozumela. Keď doktorka povedala, že s chemoterapiami by bolo dobré začať čím skôr, vtedy mi to došlo. Niečo vo mne ako keby tušilo, že také niečo v sebe mám. Dokonca ako som písala na začiatku o tých ľuďoch, všetko mi ako keby dávalo zmysel. Vždy som všetko tak prežívala, brala vážne. Dokonca som sa stretla s veľa ľuďmi, ktorí túto chorobu mali a nie raz som si predstavovala, čo by som robila ja na ich mieste. Keď mi teda oznámili tú správu, bola som s tým už akoby vyrovnaná. Ako keby sa nič nedialo. Dostala som ale veľký strach z toho, ako to zoberú ostatní. Moja rodina, blízki, priatelia... Z toho som mala najväčší strach, že oni budú mať strach o mňa. Pravdu povediac, je to smutné, ale som rada, že som to práve ja a nie moja mamina, alebo sestra, babka, dedko, priateľ... Ja viem, koľko mám síl a viem, že to zvládnem!
V tomto všetkom som pochopila, že Raj na zemi si musí človek vytvoriť sám. Každý máme ten svoj film, ktorý hráme a musíme si uvedomiť hlavne to, že si treba navzájom pomáhať a nie sa okrádať, závidieť si a podobne.
Falošní priatelia
Pokiaľ to skrátka z Vášho okolia niekto nepochopí, bohužiaľ... Ja som tých ľudí vyradila zo svojho života. Bolo to veľmi ťažké, ale vždy som sa trápila ja, plakala kvôli nim a oni vždy mysleli len na seba, ani len netušili, ako mi ublížili svojou sebeckosťou. Tým, že ma zas len využili pre vlastnú potrebu. Ale keď som ja iba túžila po malom rozhovore, nemali čas. Toto nie sú priatelia. Preto aj týmto článkom chcem veľa ľuďom povedať, aby si uvedomili svoju chybu, v živote to nie je o tom, kto je najlepší. Ale tak či tak ma veľa z vás sklamalo a už vás nikdy nedám v mojom živote na predné priečky. Treba odpúšťať, dať druhú šancu - to je jasné, no keď to robíte stále dokola ako ja, ľudia vás začnú využívať. Preto sa tomu hovorí druhá šanca, nie tretia, štvrtá, desiata...
Teraz mám už všetko za sebou. Život ma naučil, poučil a ja sa teraz už snažím prehodnocovať svoje priority. Veľmi ma ale mrzí, že človek zo svojho nadšenia skočí do priepasti, z ktorej sa pomaličky dostáva von. A keď už je po všetkom, zistíte, že váš sen sa skrátka rozplynul. Bola to výmena zdravia za šťastie? Jediné, čo teraz viem, že ďakujem všetkým tam hore, ale aj dole, že pri mne stáli, a že to mám konečne za sebou.
Najväčší sen
Viem, že nie každému sa splní jeho želanie, jeho sen, alebo len slová, ktoré by chcel počuť. No veľmi rada by som bola, ak by sa splnilo po tomto veľkom boji moje želanie. A to je mať svoju vlastnú keramickú dielničku, kde by som si mohla konečne kúpiť svoju vysnívanú pec a veci k tomu potrebné. Kde by mohli chodiť malí aj veľkí. Kde by mohli deti aj dospelí tráviť svoj čas, rozvíjať svoju myseľ, ducha. Kde by mohli tvoriť, odreagovať sa. Odmalička som snívala o mojej vlastnej dielničke pre deti a dospelých. Bola by som Vám naozaj veľmi vďačná za splnenie môjho sna.
